Podľa niektorých vedeckých štúdií je jedným z najvýznamnejších faktorov, ktoré nepriamo zapríčiňujú kolízie vtáctva s predmetmi a sklom v mestách, nevhodné alebo silné svetlo. Tzv. svetelné znečistenie miest je, vo všeobecnosti, závažným činiteľom ovplyvňujúcim správanie a denné rytmy vtákov. Prejavuje sa to napríklad aj tým, že pôvodne denné vtáky spievajú a lovia v noci, čím sa však vystavujú väčšiemu riziku predácie. Ich prirodzená aktivita sa presúva do hodín, kedy neprirodzené osvetlenie mení kontúry predmetov, priťahuje ich pozornosť (napr. kvôli hmyzu), oslepuje ich či skresľuje obraz.
Najväčšie riziko hrozí pri stredných a výškových budovách, do ktorých môže kŕdeľ oslepených vtákov naraziť. Situácia je nebezpečná najmä pre migrujúce vtáky, prevažná časť z nich tiahne v nočných hodinách. Intenzita migrácie je pritom najvyššia po polnoci. Najnebezpečnejšie sú LED svetlá a halogénové osvetlenie, svetelné lúče a oslepujúce osvetlenie mostných konštrukcií, majákov a vysokých budov. Vtáčie oko je síce dokonalejšie ako to ľudské, no schopnosť interpretácie toho, čo vták vidí zaostáva. Vedci sa dokonca nazdávajú, že zrak migrujúcich spevavcov sa v tme zameriava viac na detaily ako na veľké objekty, čo súvisí so spôsobom orientácie počas letu. Výsledkom sú fatálne zranenia a hromadné kolízie celých kŕdľov.
Druhou príčinou sú samotné priehľadné a zrkadliace sa plochy ako súčasť čoraz populárnejšej sklenenej architektúry. Odhaduje sa, že len v USA sa takto zabije 100 miliónov až miliarda vtákov ročne! Ide pritom najmä o tzv. denné kolízie nízkych až stredných výšok. Vták čisté sklo nevidí, pri snahe preletieť do krajiny za ním naráža a ak je náraz príliš silný (a niektoré vtáky dokážu vyvinúť za letu naozaj veľkú rýchlosť), môže v dôsledku nárazu uhynúť. Druhým prípadom, kedy sa takáto prekážka stáva nebezpečnou, je zrkadlenie. Vták vidí v „zrkadle“ krajinu, do ktorej sa snaží preletieť. Veľmi nebezpečné sú takéto zrkadliace sa sklá v blízkosti zelene, na ktorú vtáky s obľubou sadajú. Obeťou sa stávajú často hlavne drozdy, sýkorky, kolibkáriky a vrabce.
Existuje aj jeden špecifický prípad kolízií a to sú ataky na vlastný odraz v zrkadle. V dôsledku jarnej teritoriality a vnútrodruhovej agresivity vtáky útočia na svojho domnelého soka za zrkadlovou bariérou. Tieto prípady sú známe hlavne u červienok, sýkoriek, žltochvostov, dokonca aj u vrán, ďatľov a brhlíkov. Vzácne sú aj kolízie v dôsledku útoku na nevhodne zvolený typ nálepky. Často sa takto používajú siluety dravcov, čo nie je veľmi vhodné riešenie. Na dravce totižto niektoré vtáky útočia v snahe odohnať domnelého predátora. Robia tak spevavce, ale napríklad aj čajky či iné dravce.
Riešenia
Problém s osvetlením je možné riešiť v podstate jednoducho, v noci vypnúť svetlá. Konštrukcie, do ktorých by vtáky mohli naraziť, musia byť osvetlené nanajvýš jemným neoslepujúcim svetlom, ktoré zvýrazní kontúry prekážok (akési obrysové svetlá). Svetelné lúče, populárne na oslavách, diskotékach či festivaloch, je potrebné časovo obmedziť (max. na večerné hodiny). Problematické je aj intenzívne nočné osvetlenie kultúrnych pamiatok. Z nárokov treba jednoducho ubrať, čo samozrejme v mestách nie je jednoduché. Pre rozvoj cestovného ruchu či architektúry totižto uprednostňujeme aj riešenia, ktoré vtákom škodia. Toto sa týka hlavne nočných kolízií migrujúcich vtákov.
Ak sa už sklenenému dizajnu nevieme vyhnúť, denným kolíziám na sklenených bariérach sa dá zabrániť buď úpravou samotného skla (už takpovediac „od výroby“ do skla implementovať UV farbu, mriežkovanie či akékoľvek vizuálne prvky, ktoré sklo zviditeľnia), alebo sekundárnou úpravou sklenenej či zrkadliacej sa plochy. Tá zahŕňa nespočetné množstvo typov tzv. antikolíznych nálepiek a fólií (zakúpiť sa dajú na www.nalepkyprotinarazom.sk). Sú to najčastejšie čierne alebo farbené plnofarbené alebo šrafované väčšie či menšie samolepky, prípadne UV samolepky alebo fólie s rôznymi viditeľnými vzormi. Veľmi populárne sú transparentné nálepky s obsahom UV farbiva, ľudským okom neviditeľného, ale neprepúšťajúceho farby v UV spektre, ktoré vtáky, na rozdiel od nás, vidia. Ide o dobré riešenie pri zachovaní dizajnu sklenenej plochy, avšak UV farbivo sa po zhruba 1,5-2 rokoch stráca a tieto nálepky treba vymeniť. Existujú tiež UV „markery“, fixky s UV farbivom, ktoré splnia účel rovnako, no sklenené plochy treba „počmárať“ častejšie, najmä ak sa okná pravidelne umývajú.
Ak je problémom odraz zelene či prítomný zdroj vody, ktorý tu priťahuje vtáctvo, odporúča sa predĺžiť vzdialenosť medzi nebezpečnou sklenenou plochou a týmito krajinnými prvkami na 20 a viac m, a to niekedy aj za cenu výrubu. Treba to však brať naozaj len ako krajné, radikálne riešenie, kedy už nič iné nezaberie. Prioritou musí byť vždy zviditeľnenie sklenenej plochy. Jedna experimentálna štúdia naopak odporúča presun takýchto „atraktantov“ čo najbližšie ku sklenej ploche (vrátane kŕmidiel a napájadiel). Tým sa radikálne znižuje rýchlosť príletu vtákov a aj následky prípadnej kolízie. Kritickým faktorom je tu totižto práve rýchlosť letu.
Ak nie je možné ani jedno, ani druhé, existuje ešte jedno „krajné“ riešenie. A tým sú ultrazvukové plašiče s meniacou sa frekvenciou signálu (na monotónne plašiče s jednou frekvenciou signálu vtáky veľmi nereagujú). Prilietajúce vtáky vďaka viac-frekvenčným plašičom zbystria pozornosť a majú tak šancu aspoň spomaliť, prípadne zmeniť smer. Nie je to 100 % účinné riešenie, preto musí byť jeho voľba skutočne opodstatnená a zdôvodnená, prvoradým riešením sú vždy nálepky.
Najjednoduchšie je ale samozrejme kolíziám úplne predchádzať a sklo v architektúre neuprednostňovať. Je nevyhnutné, aby sa tento nebezpečný prvok z krajiny úplne vytratil, čo samozrejme v mestách nie je jednoduché. Sklo na budovách má už, navyše, viac ako 1600-ročnú tradíciu, zmena teda nenastane hneď. Existujú však líniové sklenené stavby, kde sú už opisované antikolízne opatrenia povinné a dané konkrétnou technickou normou. Ide o protihlukové bariéry popri diaľniciach. Vítaným riešením by sa teda mohli stať legislatívne zmeny, aby prevencia kolízií dostala takto zelenú a stala sa automatickou súčasťou architektúry už v štádiu projektovania.
Aj napriek tomu, že miestami už vidno akúsi „marketingovú“ snahu takéto kolízie riešiť, výrobcovia protihlukových bariér či sklenených tabulí si účinnú hustotu nálepiek vysvetľujú po svojom. Často sa potom stretávame s riešením v podobe jednej nálepky „dravca“ na sklenenej platni s niekoľkými metrami štvorcovými. To ale naozaj nestačí! Všetci výrobcovia nálepiek a všetky doterajšie výskumy svorne odkazujú na zabezpečenie optimálnej hustoty olepu s medzerami 10-15 cm, nie viac!
Legislatívna úprava preventívnej ochrany vtáctva už v súčasnosti ponúka niekoľko možností, ako firmy s nebezpečnými sklami donútiť situáciu riešiť (samozrejme nie vždy je to jednoduché a vždy si nájdu množstvo protiargumentov, vtedy je lepšie sa obrátiť na orgány ochrany prírody). Vtáky sú v prvom rade zákonom chránené živočíchy. Ak pri vykonávaní akejkoľvek činnosti dochádza k ich usmrcovaniu, môže orgán ochrany prírody, podľa zákona č. 543/2002 o ochrane prírody (§ 8, ods. 1), túto činnosť, ktorej následkom hrozí poškodenie alebo ničenie prírody a krajiny, alebo činnosť, ktorá takéto poškodenie alebo ničenie spôsobila, obmedziť alebo zakázať až do odstránenia nedostatkov.
Podľa zákona č. 359/2007 Z.z. o prevencii a náprave environmentálnych škôd, § 3 ods. 1 je prevádzkovateľ je povinný predchádzať vzniku environmentálnej škody a bezprostrednej hrozbe environmentálnej škody. Opakované smrteľné kolízie vtáctva sú jednoznačne environmentálnou škodou.